Už pri svojej prvej návšteve na personálnom oddelení som zistil, že ponuka práce je neuveriteľne široká. To naozaj nie je ako teraz, skutočne som si mohol vyberať! Priznám sa, trpký osud a pocit krivdy spôsobil, že som tete Kukučkovej, ktorú som celkom dobre poznal oznámil, že chcem ísť tam, kde sa najviac zarába. Iba kývla hlavou a na priepustku mi napísala zlievareň, valcovňa, lisovňa a že tam celkom iste trafím. Nuž som teda vykročil, lebo fabrika bol ozajstný kolos rozlohou i objektmi, ba aj počtom zamestnancov, veď vtedy nás tam pracovalo viac ako 16 tisíc. Prvá moja štácia bola valcovňa, kam som dopochodoval vari po desiatich minútach. Tie priestory ma ohromili svojou rozlohou, obrovským hlukom, no presnejšie ohlušujúcim rachotom, čarokrásnym ohňostrojom z teplej valcovacej trate, ktorá niesla hrdé pomenovanie TRIO, lebo ju tvorili tri mohutné valce a po chvíli aj vyškerená tvár Juraja, kamaráta zo štvrte, kde som býval.

A čo ty tu? -Nuž hľadám si robotu.- A máš voľačo vyhliadnuté? – Kdeže, neviem o tom vôbec nič. – No poď, pôjdeme za Ferim báčim, to je hlavný na hrubom valcovaní, ten má roboty aj na rozdávanie.

A tak sme išli a Feri báči ma zobral na prehliadku, vraj nech si vyberiem, kde sa mi to zapáči, tam už zajtra môžem nastúpiť. Čo ako neuveriteľné, ale už moja prvá zastávka pri valcovacej stolici DUO, kde po dlhočiznej trati rachotili akurát vtedy medené plechy som stretol chlapa asi v mojom veku, čo mi na otázku, koľko tu zarobíš, ukázal potvrdenie z učtárne. Milan Dratnál zarába mesačne v čistom 5700 korún! Nuž veru, skoro mi oči vypadli z jamiek, lebo v školstve to bolo niečo okolo 1300 a tak s búšiacim srdcom som sa spýtal Feri báčiho – aj sem môžem? To je skvelé, odpovedal, zajtra by už nemal kto prísť robiť, takže nastupuješ na druhú smenu. Poď, vyfasuješ montérky, bagandže, chrániče na uši a rukavice, celý balík a tie si budeš podľa potreby meniť. Zajtra na druhú a teraz poď, urobíme prijatie. V priebehu dvadsať minút som mal vybavenie, v občianke pečiatku, v šatni skrinku a bol som prijatý!

A tak som sa stal valcérom farebných kovov, dve smeny som odrobil ako pomocník, no potom na otázku, či by som si trúfol valcovať ako majster, som povedal áno a na mnoho rokov bolo rozhodnuté. To už sa asi dnes ani nedá, ale v priebehu troch rokov som mal triedu osem, viedli ma ako špecialistu, lebo som pre trenčiansky Zlatokov valcoval aj drahé kovy a pre výskumný ústav v Bratislave špeciálne zliatiny, ale to hlavné na novom pracovisku boli ľudia! Úžasní, empatickí a neuveriteľne kamarátski, pomáhali, radili, po týždni už som dostal prezývku že Komenský, rýchlo ma nominovali za vedúceho BSP a využívali ma v tom, kde som bol doma ja. Žiadosti, papierovačky, odvolania, styk s úradmi, ba aj zopár listov pre frajerky, čo zostali voľakde v Čechách, kde mládenci vojenčili a zvykal som si naozaj rýchlo na všetko to čierne a rachotiace i nebezpečné, nebyť Jana! S prepáčením, akurát takto ho nevolal nikto, pre všetkých bol „to hovado“ alebo adresnejšie, „Jano, to hovado.“

Bol to zurvalec na pohľadanie, ako sa hovorí, kus chlapa. Tak odhadom okolo 180 centimetrov, sto kilogramov, poďobaná tvár a večne neupravené vlasy a extra kategória boli jeho oči. Pichľavé, nikdy sa nepozerali priamo, iba tak, akosi zboku a nedal sa v nich zachytiť ani len náznak dobroty či záujmu. Jeho jediná životná radosť bola robiť iným galibu. Ak sa mu darilo, bol najšťastnejším človekom na planéte, všade svoj výmysel propagoval, vyťahoval sa a v priebehu svojho prvého týždňa v práci som mal v rukaviciach no, ako to povedať, naložené, mal som ich vytreté berlínskou modrou a tú som si potom celkom prirodzene preniesol aj na tvár, naložené som si našiel aj v plechovke so Solvinou, v cukre pri dóze s kávou v stolíku bola nasypaná riadna dávka soli a to všetko mu robilo raj na zemi. A keď už som sa v skryte duše a vlastného hnevu rozhodol, že mu niekde v šatni jednu strelím a poriadne ho skopem, prišiel za mnou starý pán, ako sme volali Fera z finálneho KVARTA. A vraj nech idem do skladu pre „kocku“, čo sa používala pri výmene valcov ako podložka. Bol to úhľadný kus ocele v tvare obdĺžnika a keď ho starý pán vkladal do škatule s označením „spartakiádna obuv“, ešte stále som nevedel, na čo to bude. V takej škatuli bývali jednoduché cvičky bez šnúrok, hnedej farby a začali sa nosiť do spŕch namiesto tradičných drevákov

Nuž a potom sa akcia začala, poslal ma, akurát cez desiatu, aby som to položil k hotovo stolici, kde robil Jano pomocníka valcéra, presne do uličky, medzi dva stolčeky, čo sme mali na svojich pracoviskách ako nevyhnutnú výbavu. Sadli sme si obďaleč, pofajčievali, pozerali a po chvíli sa Jano objavil. Jastril naokolo a hľadal, čo by komu vyviedol. A objavil tam ležať tú škatuľu, všetko vyzeralo tak, že s cvičkami, lebo bola úplne nová, previazaná modrým lykom, ako keď sú čerstvo vyfasované a s náramnou chuťou ju pravačkou kopol. Z celej sily a na viac sa už nezmohol. Padol, plakal, čo plakal, ručal ako jeleň v ruji a než ho odviezla sanitka tak sa tešil záujmu všetkých, ktorým kedy urobil zle. A predstavte si, nikomu sa nevyhrážal, nikomu nesľuboval pomstu a vari po dvoch mesiacoch, keď sa do roboty vrátil, bol ako vymenený.

Už nenosil tie tenučké spartakiádne cvičky ako doposiaľ, ale poctivé baganče s oceľovou výstužou, už nikomu „nenakladal“ do rukavíc a ani do Solviny, už nepoužíval berlínsku modrú, ktorá sa umývala naozaj ťažko, ba ani nesypal soľ do cukru a z ničoho nič bol ako všetci ostatní.

A predstavte si, vari po pol roku sa ma raz v kantíne spýtal, či som to bol ja, čo s ním vypiekol. Jasné, starého pána som neprezradil a tak som sa priznal. To bol najväčší fór v mojom živote, tak so mnou ešte nikto nevypiekol, predstav si, palec a tri prsty zlomené, ba palec roztrieštený, ako to povedali! To bola sila, podarilo sa ti to, naletel som.

Uf, ponaučenie na celý život, čo všetko sa dá oceniť, to by ma nikdy ani len nenapadlo, nikdy a odvtedy bol s Janom pokoj. Keď som sa s valcovňou lúčil, podal mi ruku aj on a vyprevadil ma s uznaním. Komenský, so mnou nikto nevybabral, iba ty, pamätám si to, ale v dobrom, sedí vec? Pravdu sa nedozvedel, možno si ešte stále myslí, že to bola moja výchovná metóda, no v každom prípade to stálo za to. S Janom sme teda vypiekli, ale fakt to stálo za to!