Chcem začať všetko odznova,
bez strachu, bez obáv, tichučko a a ako keby celkom bežne.
Bez veľkých slov, čo majú váhu zlata, či aspoň olova
a iba s tým, čo budia obdiv vôkol mňa,
nenápadne, no raz darmo – ozajstne a iba nežne.
Chcem začať celkom od nuly,
s vedomím si nepomeru našich cností.
A aj keď nie som borec zo žuly, som mužom
spokojným iba vtedy, ak skladám našim ženám hold,
čo iba slovom láskavým a prostým.
Tak teda pre vás, moje anonymné lásky,
čas letí sťa záprah vraných koní
a sladký je a vonia medom.
I opojný je,
jak v pivnici po hojnom vinobraní.
Vždy modlím sa, nech taký lásky čas,
je mojim každodenným chlebom.
Nech je to pre vás, ženy, moje anonymné lásky,
chcem nežne pohladiť, tie vaše
vekom postriebrené vlásky,
už viacej netreba mi slov.
Nech moje ústa zostanú mi nemé,
a slúžia radšej omšu vďakyvzdaní,
na vašich rukách, ústach, či vašom múdrom, bielom čele.
Veď načo slová, všetko je predsa dávno povedané.
Počúvam srdcom, čím krv vám blčí,
rozumiem jej a akurát preto
sa tak krásne mlčí!
Spoločných lások máme veľa,
sú nádherné, sú skvelé
a všetko si vieme bez slov prečítať,
z tých vašich šťastím rozžiarených očí.