To viete, dostať sa k voľačomu tak „žeravému“, čo ešte včera bola realitou Slovenska v tej najširšej podobe každodennej ponuky už v podobe ucelenej písomnosti, ba vlastne memoárov priameho účastníka toho, čo sme žili a čo autor osobne „vymýšľal, dotváral, kormidloval a za všetko zodpovedal“, je neodolateľná túžba. Vlastním naozaj veľa publikácií, čo som po reálnej udalosti očakával čo najrýchlejšie, aby sa naozaj na nič z tej prežitej histórie nezabudlo, aby som tú atmosféru neopakovateľných chvíľ premenenú na slová, čísla a fotografie či štatistiky nikdy nezabudol a tak sa kedykoľvek môžem prehrabávať v publikáciách o letných i zimných olympijských hrách a verte mi, je to stále skvelá ponuka spomienok. Lenže...

Veru, je tu tá výhrada a pochybnosti, lebo spomínať na olympiádu je voľačo dokonale originálne a ucelené, podmienené iba schopnosťami športovcov, ich vôľou, výkonnosťou, športovým šťastím, alebo priaznivým osudom, ak ste poplatný inej filozofii, no spomienky Ivety Radičovej majú byť venované osudom jednej vlády. Samozrejme koaličnej, vzniknutej s dobrým úmyslom a predovšetkým s nádejou, že myšlienky a túžby jej členov sú si v mnohom podobné. Cítite ten rozdiel? A spravodlivo, už od prvej chvíľky toho rôznorodého, ani zďaleka nie súzvučného a veru ani jednoznačného, bolo jednoducho priveľa.

Nechcem byť neomylným hľadačom „stratených nádejí“, ale keď sa vrátim na samý začiatok nástupu Radičovej vlády k výkonu moci už vtedy som napísal, že to bude mať viac ako ťažké. Opozícia na čele so stranou SMER tento mandát a predovšetkým jeho oprávnenosť spochybňovala – všetci viete, že to robí dodnes, ba svoj register ešte zdokonalila a vylepšila presne podľa toho, o čom je reč, aké sú a kedy majú platiť aké povinnosti – a ten prezidentov „vinš dobrého vetra do plachiet“ odznel v podobe neuveriteľnej, neospravedlniteľnej irónie! Slovensko rozumelo prečo, veď jeho hnev a „krokodílie slzy“ spôsobila realita, že naoko víťazný SMER nemal s kým a ako vládnuť, ale akurát vtedy som Radičovú prvý raz pasoval za dámu s pevným charakterom a odvážnym srdcom. Gašparovičovi naozaj nezostala vôbec nič dlžná!

Tých spomienok je samozrejme oveľa viac, sú na všetky možné aj nemožné spôsoby. Dobré i zlé a vždy samozrejme ako pre koho a okrem spomienky na Ficom objavené a stále dookola interpretované „porekadlo“ – pravicový zlepenec robí všetko zle a ešte horšie, vari rovnako často mediálna sféra ponúkala vetu koaličných partnerov. Najskôr by sme sa mali o všetkom poradiť a až potom o svojich názoroch, potrebách a činoch verejne hovoriť! Na to sa veru nedá zabudnúť, bol to síce kánon, ale nedodržiavaný, obchádzaný, priveľmi neprofesionálny a veru aj partnersky nekorektný a tie konce sú potom vlastne až nevyhnutné.

Svoj názor som vyslovil aj v tomto ohľade presne vždy vtedy, keď sa stala galiba, celkom zle, alebo najhoršie a nikdy som nezabudol zdôrazniť, že na nič nie je nikdy neskoro, že nádej zomiera až dlho po tom finálnom amen, lebo ak je spoločného jednoducho viac než odlišného, je chybou vzdať sa spoločnej cesty. A ako vidieť akurát teraz – takpovediac naozaj na poslednú chvíľku – presne takéto myšlienky zasa dostali priestor. Rezonujú, zvonia, hovoria sa nahlas a kiež by sa zasa k dokonalosti oprášilo to síce všedné – zhovárajme sa, rokujme, besedujme, porovnávajme a predovšetkým zhodnime sa - a až potom to verejne vybubnujme!

Veru tak, pani premiérka Iveta Radičová, naozaj je vaša túžba vykričať celému svetu tú strašnú krivdu, čo vás obrala o možnosť dokončiť poslanie, ktorému ste sa upísali napriek všetkému zložitému, krutému, neprajnému, ale čo sa vám celkom darilo a nie vašou vinou či pričinením zbytočne skončilo!? Naozaj nemáte, či vôbec necítite potrebu „tie korálky udalostí na vašom osobnom ruženci osudu“ prebrať ešte aspoň raz jednu po druhej, aby ste spoznali ich farbu, veľkosť, materiál či temperatúru i dôležitosť, vôbec nič vám nehovorí múdrosť vekov, že nič sa nemá produkovať „zahorúca“, lebo pľuzgiere na vlastných rukách či na jazyku síce naozaj bolia, ale tie, čo zostanú v duši a srdci sa vlastne ani nezahoja - nikdy!? Fakt sa radšej neporadíte so svojim svedomím, spomienkami, faktami a podmienkami, čo formovali to všetko vo vašom živote dôležité, dejinné, mnohoraké, to naozaj chcete pri plnom vedomí si dôležitosti toho – že čo už sa vysloví, to už sa nikdy späť vziať nedá, ak chcete zostať rovnakou Ivetou Radičovou, ako vás poznal svet doteraz!?

Stojí naozaj za to, na memoároch z voľačoho ešte nestráveného a neoklasifikovaného – ste pedagóg a viete naozaj spoľahlivo, čo všetko je pri klasifikácii nevyhnutné – na rýchlej a tvrdohlavo preferovanej svojhlavosti "zarobiť", alebo zostanete múdrou dámou, čo nikdy nič nešila horúcou ihlou? Takú vás poznám, o takej som vždy písal a to aj napriek tomu, že to typicky ženské - urazené ego a pýchu či zneváženú profesionálku - som vo vašich reakciách spoľahlivo cítil.

Nič viac si napísať netrúfam, to čo je realitou aj tak vnímam ako voľačo celkom márne a nebezpečné, veď je to ako tresknutie dvermi, ktoré by mali radšej zostať dokorán a vaša profesia, váš život, vaša robota so študentmi a samozrejme aj doterajšie renomé a premiérska skúsenosť by nemala dostať bodku, či nebodaj výkričník s pachuťou horkosti! Máte čas, pani premiérka, ponáhľať sa akurát na tento spôsob je múdrych ľudí nehodné a zvlášť dámy vášho formátu už vôbec nie!