Prvá adventná nedeľa je očakávaná aj v našej farnosti naozaj svojrázne, atmosféru kostola ozvláštňuje krása a veru aj vôňa adventných vencov, lebo u nás je väčšina z nich klasická – jej základom je vetvička zo smreku či jedle a ktohovie prečo, farebne to bolo prevažne modré! Stuhy, sviece, lamety, jednoducho to bolo tak a veru si to povšimol aj celebrujúci kňaz s poznámkou, že zrejme je naozaj modrá dobrá! Ale náladu z takéhoto extempore som celkom rýchlo nadobro stratil, lebo ten list od našich biskupov mi nepripadal ani múdry, už vôbec nie voľajako poučný, ba celkom na záver som si pripadal ako na voľajakom zhromaždení podozrivých, ktorým je dobré slovo málo a spoľahlivejšie naozaj bude, ak sa im pre istotu pohrozí, tak trošku sa postrašia a dostanú ponaučenie, že človek je nádoba hriechu!
V porovnaní s odkazom od Svätého otca Františka to bolo absolútne v inej podobe, hoci obsahovo sa to dalo porovnávať, ale kým pápež všetky svoje slová a zvesti dokázal vypovedať celkom normálne, bez zdvihnutého prsta, hoci aj tento spôsob komunikácie s veriacimi má v ponuke, všetko dokázal vypovedať s nadhľadom a verte mi, optimisticky! Aj on hovoril o svete okolo nás, čo je proti kresťanským zásadám žitia a bytia nevľúdny, odmietavý a kritický, problémy fyziológie, etiky, psychológie morálky ľudstva neobišiel, naopak, pripustil, že dnes je svet už v takej podobe, že špecializácia vzdelanosti a problémy profesie, rodičovstva a spolunažívanie ľudí všeobecne, veru aj podľa zákonov už dávno nie je iba v heterosexuálnej podobe a kto si to v jeho odkaze pre nás všetkých nenašiel, neobjavil, ten je jednoducho hluchý a zaslepený, ten jeho viere a jeho ponímaniu kresťanskej mravnosti neporozumie nikdy!
Pápež Pavol VI. má u nás v Prešove dve sochy, tá jedna, na streche komunitného centra je síce vynaliezavejšia, v postoji a samozrejme aj umelecky, dá sa o tom veľa a múdro hovoriť, ale pre mňa je zážitkom a pohodou si postáť pri tej všednejšej, na nádvorí Hlavnej za Chrámom sv. Mikuláša, lebo je presne taká, ako bol tento pápež v svojom živote! Prostý, jednoduchý, ľudský, hlboko veriaci a zrozumiteľný naozaj v každom svojom slove i rozhodnutí a teraz som si viac ako istý, že pápež František jeho charizmu preniesol do dnešných čias viac ako samozrejme. Nekričí, neštrngá reťazami pre vinníkov a nevyčíta, dáva na výber, akceptuje spoločnosť ľudí vo vývoji a predovšetkým vzdelanosti, prezentuje sa láskou, pochopením a rozdávaním dobra v každej podobe a s presvedčením o tejto pravde hovorím, že on by sa pod posolstvo našich biskupov veru nepodpísal!
Jeho výzvy, ak to môžem takto pomenovať, lebo v tom nebolo nič nástojčivé, ale vyslovene informatívne a ponúknuté k debate, hovoria o potrebe otvorenosti cirkevného žitia v kontexte so spoločenským vývojom a jeho prirodzenými zmenami spôsobenými vývojom vedy vo všetkých ľudských aktivitách, vyzývajú aj tých najortodoxnejších veriacich k väčšej tolerantnosti a múdrej zdržanlivosti, no naši biskupi ako keby takúto možnosť výberu postojov a slov nepoznali!
Nechcem mentorovať, podceňovať, alebo zľahčovať obsah ich pastierskeho listu, ale verte mi, jeho výsledný dojem bol presne v podobe voľajakého stredovekého traktátu, keď bolo nebo na oblohe, peklo pod zemou a človek voľačo skôr nedôstojne úbohé a bezmocné, než podľa súčasnej filozofie pán živých organizmov na Zemi. Je celkom zbytočné pripomínať, v čom všetkom sa vzdelanosť a predpísaná viera v klasickej a prežitej podobe nezhodnú, prečo je niekomu antikoncepcia normálnou výsadou ženy než hriechom proti životu, čo je hrôzou až nepochopiteľnou, ak je v ponuke života aj iný než heterosexuálny vzťah, ak je túžba tvoriť rodinu aj s potomkom podľa zákonov a nie iba v možnostiach prírody a ten zdvihnutý prst, že to všetko sa začína vnucovať do výchovy a vzdelávania vo mne evokovalo spomienky na Giordana Bruna, čo ako neuveriteľne to znie!!! To naozaj naše „hlavy pomazané“ takto cítia, to je pre nich svet vedy a poznanie prirodzených zákonitostí takým nepochopiteľným priestorom, to naozaj nedokážu prekročiť vlastný prah obmedzení, že im verejnosť musí oponovať a nielen to, zakričať im z plných pľúc. A predsa sa točí!