Môj úžasný dedo

Môj prvý bicykel bol vlastne prototyp, dámska kostra z neuveriteľne pevnej ocele, samozrejme, trošku ťažký pre chlapčeka pred vstupom do školy a dedo, ktorý stál pri jeho zrode ako projektant i dielovedúci, ako sa vtedy volali hlavní majstri v strojárskej výrobe, ho samozrejme chválil. Keby ho, voľakedy v sedemdesiatych rokoch, už ako muzeálny kus neboli ukradli bratrancovi spred obchodu, bol by tu možno ešte stále a funkčný. To bolo tak, po vojne sa hľadal v továrni výrobný program, skúšalo sa kadečo, no z množstva dobrých nápadov napokon zostala iba výroba motoriek a výparníkov do chladničiek – bicykel však slúžil dobre. Ani neviem, koho to vtedy vlastne napadlo, ale tá myšlienka, napriek odporu mojich rodičov i babky zvíťazila, takže hádajte! V novembri som mal mať šesť a dedo sa rozhodol, že prvý dovolenkový týždeň vo fabrike my dvaja zasvätíme ceste do Martina, kam sa mu vydala najmladšia dcéra. Dnes si poviete, odvaha, no dedo to naplánoval celkom triezvo. Cesty, takpovediac tréningové, sme absolvovali každý deň, doslova krosy v prírode, k Váhu i do hory a ako sa hovorí, mali sme natrénované. Tých ciest do Milochova, Orlového, Udiče i Brvnišťa, čo boli predovšetkým hubárske a rybárske revíry som zvládol už naozaj veľa a zdalo sa mu, že ak vydržím tých dvadsať kilometrov v priebehu dvoch – troch hodín, dávka vari štvornásobná, ak to rozložíme na dlhšiu dobu, ma jednoducho neohrozí. To viete, ja som s nadšením súhlasil so všetkým, čo dedo povedal a napokon sme zvíťazili!Bolo okolo siedmej ráno, keď sme vyštartovali. Ja iba tak, naprázdno, no dedo mal na nosiči v takej špeciálnej hliníkovej nádobe našu výbavu na celý týždeň. Som si istý, že vtedy ešte žiaden horolezec na Slovensku nepredpokladal, že tento jeho vynález bude základom expedičných výprav do Himalájí a inde do hôr a tak sa jej premiéra konala akurát teraz. Spočiatku to nebolo vôbec zlé, vládal som, počasie bolo tak akurát, no voľakde za Bytčou som prežíval prvú krízu. Jasné, dnes už viem, že sme mali voľačo aj jesť, no tréningové metódy vtedy ešte neboli dostatočne známe! Trošku sme posedeli pri ceste v tráve a ešte nebolo ani jedenásť hodín a už aj sme boli v Žiline. Dedo si kúpil noviny, mne krachelku, ako sa vtedy volala taká oranžová malinovka vo fľaške s patentným uzáverom a princesku a po obede, presedenom na lavičke v Sedláčkovom parku, sme vyrazili ďalej. Strečnianska súteska bola až neuveriteľne zložitým kusom cesty. Než sme prišli na Dubnú Skalu, tesne pred Vrútky, sily ma opúšťali naozaj radikálne. Bál som sa áut, cesta bola úzka a kto si vie predstaviť, ako vtedy vyzerali nákladiaky, ani sa nebude diviť! Každú chvíľku som zliezal z bicykla, zvalil sa do trávy a až s odstupom rokov viem, aké to bolo pred deda utrpenie. Keď sme konečne dorazili do Vrútok, k starej benzínke, za ktorou stála krčma, dedo vymyslel niečo na spôsob dopingu! On si dal pivo a rum a mne objednal malinovku a štamperlík likéru s nádherným menom griotka!Bolo to neuveriteľne dobré a vypil som veru ešte jeden! Našťastie sa vtedy krčmárka nepohoršovala nad konaním dospeláka, čo nalieva chlapčeka alkoholom, no stal sa zázrak. Do Martina som prišiel vo veľkej forme, týždeň sme u tetky prežili v pohode a cesta nazad už bola pohoda. V Plevníku, vari desať kilometrov pred Bystricou sme si doping s griotkou zopakovali, tentoraz mi dedo doprial jediný štamperlíček a dostal som zákaz o tom rozprávať.Ten posledný pohárik, ktorý som zaplatil ja jemu bol rovnako pamätný. Na štadióne bola úžasná krčma s menom Kolkáreň, kde sa okrem jednej kolkárskej dráhy čapovalo aj dobré pivo a hrali sa karty. Jasné, o peniaze a bola to herňa ako v Monte Carlo! Chodieval tam aj dedo, jeho rovesníci a keď nebola iná príležitosť, traja kamaráti Vendel, Mišo a môj dedo Ado hrávali šnapsera. Každý pumlík o decku vínka a vtedy mi neprezradil, prečo nástojí, aby som s ním išiel! Vraj sa bude gúľať „partia“ a tenisti mi odkazujú, aby som istotne prišiel. A tak sme teda na Kolkárni boli dvaja. Gúľali sme, zábava bola naozaj dobrá a darilo sa nám, keď v tom zrazu v herni vypukla zvada a veľká panika. A to už som započul – Stano rýchlo, dedo! Lenže ani nebolo treba, dedo si všetko zariadil sám! Vraj opakovane im chodil kibicovať jeden kartár, volal sa Guľo, čo mával hlboko do vrecka a aby ich až tak veľmi neotravoval, nechali ho svoju hru písať. Občas mu zaplatili pivo a potom mali od neho pokoj, no čím ďalej tým viac ich vyrušoval. Poznáte to – mal si tromfnúť, prečo si nedal kontru, veď to bolo za dvanásť a ty nič – až ho vyhnali! Vtedy sa však vrátil ako pomstiteľ a ako protivníka si vybral deda – mal tesne pred osemdesiatkou. Nuž mal smolu, pomýlil sa, vôbec to nebol ľahký protivník. Dedo milému chlapovi medzi ukazovák a prostredník pravej ruky schytil nos a než sa zmohol na protest či na odpor, už aj sa musel iba predkloniť, aby ho striekajúca krv celého nezašpinila. Vytratil sa na toalety, dedo mi všetko vysvetli, krčma mu aplaudovala a keď sa Guľo vrátil, zistil, že nijaká pomsta nebude! Mňa sa bál a ani som mu nemusel nič voľajaké zvláštne sľubovať - bol pokoj. Ten nosisko ho musel bolieť neuveriteľne, dedo mal ruky ako lopáre a keď som mu ako odmenu za odvahu a víťazstvo priniesol poldecák rumu, už ich mal na stole niekoľko! Chlapi si presne takýchto gerojov ctia a vážia. V ten deň bol unavený, babina ma naozaj nepochválila, no dedo dostal perfektný servis bez „hubovej polievky“!Medzi mužmi sa hovorí – on mne a ja jemu, alebo túto rundu platím ja! Takže, dedo Ado, v krčme sa už nestretneme, ale aj tak to bolo úžasné.