reklama

Je doručovateľka poštár?

To vôbec nie je vtip a už vôbec nie vzdychanie nešťastného penzistu za starými dobrými časmi, ale spýtať sa to jednoducho musím. Počúvajte, milí moji spoluobčania, doručovateľka, to je niečo také, ako bol voľakedy poštár? Naozaj!? Lebo aj keď sa na mňa budete hnevať, takémuto tvrdeniu a takejto klasifikácii neverím! Veď poštár, to bol voľakedy vari najdôležitejší kontakt každej rodiny – v mestách, dedinách, osadách, ba aj samotách a veru aj lazoch – s celým svetom! Listy, balíky, cenné zásielky, telegramy, doporučené, do vlastných rúk, urgentné, rekomando, aby to zaznelo aspoň trošku exoticky, peniažky, dôchodky, penzie, renty – tak voľajako znel ten repertoár poštárskej ponuky a čo ako to bude znieť nevieryhodne, v tých, ani nie tak dávnych časoch, bolo poštárske remeslo hrdou doménou mužského pohlavia.

Písmo: A- | A+
Diskusia  (10)

Samozrejme, dôležité boli aj vonkajšie znaky! Pamätníci vedia, poštári nosili peleríny, veľmi prirodzene a zodpovedne, bolo ich zďaleka naozaj dobre poznať a ak si k tomu prirátate tie typické okrúhle brigadírky a priestranné, nanajvýš dôstojné brašny, ukrývajúce všetky tie tajomnosti zo všetkých končín sveta a veru aj peniažky, malo aj toto remeslo tak trošku zlaté dno!Taký poštár vedel, kto kde býva, ako sa mu darí, koho a kde vo svete má, s istotou uhádol, od koho príde šťastie, koho zásielka prináša starosť a problémy a celkom presne aj to, či je v nezalepenej obálke, to predstavovalo zľavnené porto, svadobné oznámenie, alebo parte, lebo dobrý poštár bol taký zázračný šaman vecí budúcich. Vedel, poznal, uhádol, bol informovaný a keď si spomeniem na svoje detstvo a mládenectvo i naozajstný vstup do dospeláckeho života, bol ten náš poštár, mimochodom, volal sa pán Manínsky, prototypom psychológa v rozkvete síl! Všetci si ho vážili a ctili, bol všade vítaný a buďte si istí, že v jeho doručovacom obvode ho poznal každý! A ešte niečo, patril k tým dôležitým v živote ľudí, o tejto profesii sa tradovali nádherné príhody a vtipy, najčastejšie pikantné, ale aj tak, dôstojné a skvelé!Jasné, nostalgia, ale čo už, keď je to pravda, dnes už to nie je ono! Už nie sú poštári, tí zostali iba v literatúre, v tých rozkošných poviedkach a možno aj vo filmoch pre pamätníkov a teraz aj nápaditej televíznej reklame, už máme iba doručovateľky! Žiadna uniforma, nijaký, už z diaľky dobre viditeľný atribút remesla či odznak výkonu služby, každá z tých dám si oblečie to, na čo má chuť a v čom sa dobre cíti, alebo čo jej najviac pasuje a ak občas predsa len zbadám, podľa stále platných predpisov oblečenú doručovateľku, je to skoro zázrak.Tá služba už je celkom neosobná. V priebehu jediného mesiaca mi tri – štyrikrát vhodí do schránky listy pána Stanislava z prízemia, hoci to je jeho priezvisko a moje len krstné meno. Ba stalo sa, že mi takto doručili jeho poštovú poukážku na 22 000 korún, ktoré mu poslala poisťovacia spoločnosť a tá pani doručovateľka sumičku nepovažovala za dosť dôležitú na to, aby si prečítala, komu presne to má doručiť, koho potešiť?! Ešte šťastie, že som sa s tým nepokúšal o voľajaký švindeľ, lebo veď viete, ľudia sú veru rôzni! A ešte šťastie, že nie som paranoidný a netrápim sa tým, koľko mojej, dôležitej pošty, natlačí do jeho schránky, veď to by bol vlastne už horor! A najviac ma zlostí to, ako sa dnes doručuje rekomando, teda zásielka do vlastných rúk! Predstavte si, že celý deň strávite doma, ba ste ten, ktorému sa niekedy v čase od 9 do 13 hodiny rozozvučí komutátor a ozve sa briskné - pošta! Jasné, otvoríte a potom, keď to okolnosti dovolia, si k schránkam zaskočíte osobne, lebo človek je v podstate tvor zvedavý a pošta je aj dnes spojením s celým svetom. A tam, medzi letákmi s reklamou, pri troch obyčajných listoch a mestských novinách, nájdete oznam o uložení doporučenej zásielky! Na vlastné meno a máte si to prísť vyzdvihnúť tam a tam, od vtedy do vtedy, lebo ak nie ... Ako hovoril nebohý Julko Satinský, šľak ma ide trafiť! Bez pýchy a preháňania, listov, aj doporučených, či do vlastných rúk mi chodí naozaj dosť a kto má čo len maličkú predstavu o tom, ako to vyzerá popoludní pred príslušným okienkom na sídliskovej pošte vie, že je to prinajmenej nedôstojne stratený čas. A je tu veru aj srd a výčitka, veď som bol doma, otváral som jej vchod. Vari jej to doručenie nekážu predpisy, či nevelí povinnosť!? Samozrejme, v tej chvíli sa spomienky zaktivizujú a vidím pána Manínskeho za našimi dverami, ako sa rád porozpráva, ako elegantne a samozrejme zrealizuje doručenie tak, aby to bolo výhradne profesionálne a bez obáv, že je to zlá správa, lebo poštár by mal byť presne takýto. A nedivte sa preto, že som z dehonestácie takéhoto dôstojného povolania celkom úprimne nešťastný. Vzťahy medzi ľuďmi sú v tomto prípade celkom osobné, mali by mať prijateľný obsah a prirodzený rozsah vzájomnosti i sympatie, veď je to stále a opakované pôsobenie, čo si zaslúži aspoň sympatie.Nuž teda tak. Je mi jasné, že to v rámci čo len jediného mesta bude aj ináč, ba na Slovensku sú ešte stále aj takí páni, ako bol ten náš úžasný poštár. Keďže však, predovšetkým drobnosti v každodennom živote spôsobujú radosť i žiaľ, vychádza mi to predsa len negatívne. Uvedomujem si, že pošta je stále služba exkluzívna, monopolná i bezkonkurenčná a mala by sa snažiť o presvedčivé výkony, lebo ak nie a objaví sa možnosť alternácie, nezaváham ani na chvíľku a skúsim voľačo iné. Veď čo keby sa náhodou voľakde inde oprášili tie dávne zvyky, že sa pošta doručovala nielen rýchlo, spoľahlivo a presne tak, ako to bolo zjednané a zaplatené, ale aj s príslušnou dávkou ústretovosti i empatie, aby to naozaj zasa bola služba dokonalá! Pamätáte, mali sme tu z vôle vrchnosti požiarnikov a hurá, zasa tu máme starých a spoľahlivých hasičov! A nikto sa necíti byť ponižovaný. No povedzte a čo zlého by sa stalo, keby sa táto spoločnosť vrátila aj k poštárom!? Možno už ten samotný obsah a názov profesie je zárukou lepších služieb, než to úradné a strohé - doručovateľka. Veď to ani len neznie familiárne a vierohodne!

Stanislav Krištofík

Stanislav Krištofík

Bloger 
  • Počet článkov:  2 342
  •  | 
  • Páči sa:  0x

Vyskusal som si v zivote tolko dobreho i zleho, ze mi moze zavidiet aj Hrabal. Vzdy som zostal optimistom. Zoznam autorových rubrík:  SúkromnéNezaradené

Prémioví blogeri

Monika Nagyova

Monika Nagyova

295 článkov
Juraj Hipš

Juraj Hipš

12 článkov
Adam Valček

Adam Valček

14 článkov
Lucia Šicková

Lucia Šicková

4 články
Post Bellum SK

Post Bellum SK

74 článkov
reklama
reklama
SkryťZatvoriť reklamu