Ako správny dôchodca s perfektnými čitateľskými návykmi ovládam celkom presne akciovú ponuku v širokej škále všetkých okolitých predajní v svojom okolí, predovšetkým supermarketov, aby som nakupoval najvýhodnejšie, čo v tomto prípade znamená najlacnejšie. Viem naozaj presne, kde nakupovať „drogériu“, kam mám chodiť pre nákupy zeleniny, ovocia a bežnej potravinovej potreby, rovnako tak je to s mäsom a mäsovými výrobkami či syrom v tavenej i vyzretej podobe, no akurát dnes to bolo ešte jednoduchšie! Kávu, takú tú popoludňajšiu, už „švindlovanú“, lebo tento druh kapučína je skôr náhradkou než voňavým originálom, majú iba v tom novopostavenom supermarkete čo nám vyrástol neďaleko – stačí prejsť parčík a cestu. S tou raňajšou dobrotou, čo si varím v starosvetskom maďarskom „stroji“ sa to samozrejme nedá ani porovnávať, ale čo už, keď som svojmu internistovi sľúbil jednu za deň a naraz tá ináč slušná a celkom chutná náhrada v ponuke absentovala.
Vypočítané som to mal presne, všetko stíham v rozpätí štvrťhodinky a potom už budem k dispozícii susedom z vedľajšieho vchodu, lebo dnes je pondelok a to znamená partičku kanasty! Vedieme, Jano sa bezomňa nezaobíde, musím tam byť načas. Ale nebol som, dnes sa to všetko celkom popsulo!
Dve štvrťkilové balenia tej svojej „kávy s menom „cappucino extra špeciál čokoládové“ som si k pokladniciam priniesol iba tak, v ruke a po zaplatení, už takmer vo vstupnom portáli supermarketu ma upútalo celkom mimoriadne predstavenie. Dve impozantné mužské postavy „spracovávali“ drobného kamelota od ktorého aspoň raz za mesiac kupujem Cestu, aby som nemal výčitky svedomia, že mi na osudoch tých nešťastnejších nezáleží. Ten jeden, takmer dvojmetrový bol v uniforme „esbéskára“, druhý, menší v civile, ale keď som ich okríkol, že ten mužíček si to nezaslúži, začal ma poúčať akurát on! „ Nestarajte sa, odpáľte, ja som tu zamestnaný a toto je normálny zákrok. Čo nevidíte, náš ochrankár zakročil a s týmto indivíduom si nevieme dať rady. Trhá sa a vzpiera, nemá doklady, nechce sa dať predviesť a budí pohoršenie“!
Jasné, tá postavička bojovala ako o spasenie a to „odpáľte“ čo na mňa ten civil vyhŕkol ako nadávku, ma veru nahnevalo. Bolo mi toho chudáka naozaj ľúto a keď som si urážku vyprosil a požiadal, aby mi vysvetlili čo také strašné ten úbožiak vykonal, už nás obstalo niekoľko zvedavcov. Strážcovia zákona síce zneisteli, ale ten civil sa nedal – a vraj čo je ma do toho, nemám sa starať, oni si to už vyriešia. Veru páni, nič ľahšieho ako to, pravda, taká odrobinka na vás určite nemá, ale ten pán je bezdomovec, predáva nám tu svoje noviny, podľa mňa je celkom slušný kamelot, od videnia ho poznáme viacerí, čo poviete a obrátil som sa k hlúčiku čo nás so záujmom sledoval. Viaceré hlasy potvrdili moje tvrdenie, takmer všetci aspoň zakyvkali hlavami a potom sa ozval ten v tej uniforme.
Keď ho poznáte, tak poďte s nami a nech sa nemyká! Vkročili sme do blízkych dverí, nešťastného kamelota bez novín som držal okolo pliec a v takej kancelárii s výbavou „podnikových sherlockov“ som sa dozvedel, že toto indivídium kradlo! Musia zistiť totožnosť, zavolať políciu a on nechce spolupracovať. Ten nešťastník sa v tej chvíli začal triasť, cítil som to a bolo mi ho nesmierne ľúto. Ktohovie, myslel som si, polície sa zrejme bojí, možno má toho na rováši viac a vidina voľajakého sčitovania hriechov mu celkom iste nerobí dobre, ale aj tak som sa spýtal. A prezraďte mi teda, čo ukradol!?
Balenie tresky, viete, ten kelímok toho šalátu a tri rožky a než vyšiel akože naprázdno, bez nákupu z priestorov predajne, ten jeden rožok už zjedol – máme to na zázname! Zvyšok toho lupu ležal na stole a bolo mi jasné, kšefty nešli a hlad je zlý radca, všetky predsavzatia žiť čestne a spravodlivo tomuto náporu neodolali.
To prehováranie, páni nebláznite, je to naozaj iba od hladu, ten človek sa fakt usiluje novinkami a ich predajom hľadať východiská, ani netrvalo tak dlho. Vidina čakania na policajtov, zlodej bez dokumentov, zápisnica, strata času a škoda vyčíslená tou „lúpežou“ 77 centov – to naozaj bolo jednoduchšie prijať odomňa ponuku škodu nahradiť!
Pred hlavným portálom, keď mi ten človiečik naozaj so slzami v očiach ďakoval som sa nezmohol na nič iné, iba na to formálne – nemáte za čo, ale už to nerobte! A v tej chvíli, ako to už v živote býva, ma napadla naozaj kacírska myšlienka. Ten nákup sme síce zaplatili, ale ho nenesieme, paragón za „nákup“ nemám a keďže sú ľudia celkom iste „nevyspytateľní“ na všetky spôsoby, kamelot bude hladný, ja chudobnejší a tie potvory ochrankárske si našu nešikovnosť voľakde celkom iste pochvaľujú. No nevrátil som sa, radšej som vytiahol z peňaženky mincu a svojho „zachráneného“ som poslal do neďalekého Lidlu, kde má svoje stanovište, aby si jedlo kúpil tam. Celkom iste tam pokušeniu získať voľačo bez platenia odolá, tam ho poznajú a naozaj nevyzerá ako nečestná persóna.
A predstavte si, napokon sa to predsa len na dobré obrátilo - vraj pánko, nabudúce máte časopis u mňa zadarmo, budem si to pamätať, v base by som veru nechcel byť za žiadnu cenu, vďaka! Kanastu som síce zmeškal, ale kamaráti mi odpustili, lebo ten dobrý skutok za tú absenciu stál.
