Teraz to teda vyzerá celkom jednoznačne tak, ako keby to už nebola pravda, ako keby som bol svoje vtedajšie presvedčenie prehodnotil, dal tomu celkom inú podobu a našiel istotu, že to bolo predsa len dobro pre všetkých zainteresovaných, ale nebola by to pravda. Z jediného dôvodu, alebo pre jedinú príčinu, to by som musel mať k dispozícii voľajaký reálny doklad o tom, ako by to bolo s nami všetkými teraz, po tej dvadsiatke rokov, keby... Keby sme boli zostali spolu, aké by nám vyrástli osobnosti, kto by štát viedol, aká politické strana by tu bola rozhodujúca a kto by na scéne už ani nebol, čo hospodárstvo a ekonomika, boli by sme v EÚ, platili by sme eurom, bol by na scéne Klaus, Gašparovič, Fico, kto by bol Zlatým slávikom, aký by bol náš futbal, hokej, o koľko viac dôstojnosti a zásluh by sme mali na svetovej scéne kultúry!? Teda niečo ako laboratórny pokus, kde by to všetko vyšlo najavo aspoň „akože“, hoci ani tak by to nemuselo byť reálnou podobou.
Viete, v okolitom svete sa voľačo na tento spôsob „pozorovania z obďaleč“ naozaj deje a aj tak nás to nerobí múdrymi či prezieravejšími, lebo rozpad ZSSR je dodnes nevyriešenou dilemou, naozaj dramatickejšou ako je naša história a v bývalej Juhoslávii sme si vzťahy v reálnej podobe nedokázali „upratať a vyhodnotiť“ vlastne dodnes, ani len v svete diplomacie. A tak je to veru celkom individuálne rozhodovanie, svojim spôsobom už naozaj nedôležité, ale aj tak, stále znova a znova sa k tomu u nás aj za hranicami tvrdošijne vraciame. Bolo to dobré rozhodnutie, nebola to chyba...?
To všetko sa udialo v dobe, keď som bol už dávno, ako sa hovorí, zrelým človekom, pevne umiestneným v systéme spoločnosti, s vlastným názorom na všetko okolo seba a prisahám, že hoci som proti samostatnosti Slovenska neprotestoval – všetko nesúhlasné malo výhradne podobu nezáväzných debát s priateľmi a vlastným okolím v rámci vtedajšej spoločnej republiky, 1. január 2003 som nevítal čašou šampanského pripravenou k tejto oslave. Bola v tom nielen nostalgia, to by bolo naozaj málo a celkom nepodstatné, bola v tom predovšetkým spomienka na všetko čo je v mojom živote nezastupiteľné. Škola, ľudia vo vrcholovom športe, kamaráti, nezabudnuteľný Werich a Zdenko Šimek, rybári spod Krkonôš a z Moravy a veľa Slovákov s mojou „krvnou skupinou“, pre ktorých sa stali Čechy domovom z mnohých príčin a dôvodov.
Hranica medzi nami sa vlastne neobnovila, už to nebolo ako vtedy, keď sa do Protektorátu chodilo naozaj iba na vlastné nebezpečie, ale aj tak, voľačo sa predsa len zmenilo! A je to tak dodnes, lebo euroskepticizmus našich, teraz už naozaj iba západných susedov sa prejavuje predsa len rozdielnosťami, čo už nie sú jednotou a márne sa tu žije s presvedčením, že sa „máme aj tak radšej než vtedy“, keď už si generácie mladých dávno nerozumejú tak samozrejme, ako sme si rozumeli my!
Jasné, je to nostalgia, ale nič nepredstieram ako zdanie voľajakej spoľahlivej všeobecnej lásky a vzájomnosti, veď celkom iste sa u nás a aj v Česku „vie a hovorí svoje“, múdrosti, istoty a veru aj pravdy, hoci ruku do ohňa nedá nikto ani v Prahe a ani v Bratislave! To naše presvedčenie, že spravodlivosť pre našu národnosť spoľahlivo končila na všetkých úradoch či ustanovizniach v Prahe a „teda dosť bolo Prahy“ a naopak, presvedčenie obyčajných občanov v Česku mávalo najčastejšie podobu, že na nás iba doplácajú a „ať si teda jdou, když si myslí že jim bude líp“ bolo prejavom každodenným a neváham pripustiť, že tá veľkorysá nežnosť opustenia partnera mala presne tento dôvod a príčinu.
Samozrejme, dá sa toho presne na túto „nôtu odspievať ešte aj dnes veľa, preveľa“, ale pri nedávnej rozlúčkovej návšteve nášho prezidenta Gašparoviča u svojho kolegu v Prahe, Václava Klausa, odznela a v mojej mysli sa ako výkričník umiestnila jediná veta, ktorá tomu všetkému s pochybnosťami vystavila úmrtný list. Vraj zdá sa mi, že Slovákom ten náš rozchod prospel oveľa viac ako nám a uznajte, povedal to ako všednosť, samozrejmosť, nemusel si to pripravovať a nad obsahom vyhlásenia premýšľať, čo v súvislosti s jeho letorou znamená voľačo s váhou istoty výroku!
A tak si na to dvadsiate výročie rozchodu s českým partnerom vo veciach spoločnej štátnosti predsa len ten pohárik šampanského dám s vedomím, že sa vari naozaj stalo to, čo sa stať malo k obapolnej spokojnosti oboch národov a aby ešte tak akosi naviac vynikla výstrednosť a originalita v ľudských osudoch, tú dilemu v mojej mysli vyriešil môj rovesník a človek, čo si ženu našiel presne tam, kde aj ja, v krásnom Bobrovci nad Liptovskou Marou a naša vzájomnosť sa v naozajstnom slova zmysle aj tak nikdy neskončí.